Čakáš ma
a nevieš, čo sa stalo.
Čakáš ma,
chceš byť už pred oltárom.
Rátaš dni,
čo chceš vziať späť,
a hľadáš tú, ktorej viac niet.
Som tma,
som šepot dávnych viet,
som motýľ,
čo musel odletieť.

V tvrdej realite, ale s úsmevom na perách

Ani som okom nestihla mihnúť, už nám klope na plecia Sviatok všetkých svätých. Keď na dnešnej omši pán farár oznámil, že budúci week nás čaká tento mne veľmi sympatický sviatok, nestačila som sa diviť, že už je naozaj skoro november. A pritom leto skončilo len nedávno...

Melancholicky spomínam na dovolenku na Tenerife, jednom z Kanárskych ostrovov. Slnko neznesiteľne pálilo, úsmev nemizol z tváre, dobrá nálada a ja plná optimizmu. Kde sa to všetko stratilo?

Prišla škola a s ňou pár nevľúdnych ľudí, prebdených nocí, kopa vybavovania okolo môjho Erazmus pobytu a nejako ten môj optimizmus vystriedal pesimizmus a pár vyronených sĺz.
Ale myslím, že už stačilo. Zajtra bude opäť pekný deň a ak sa trocha posnažím, všetko nakoniec dobre dopadne!

A máme to za sebou...

Už niekoľko dní prázdninujem. Veru, bolo toho dosť. Cez akademický rok som zvládla pedagogickú náčuvovú prax, prednášky a semináre. Do toho bakalárka, skúškové a nakoniec, aby toho nebolo málo, štátnice plus obhajoba bakalárskej práce na tému Kultúra chasidov. Spokojnosť a titul bakalára vo vrecku... :)
Prvých 15 júlových dní som strávila ako vedúca oddielu v Detskom centre v Ružomberku. Celý kolektív tvorilo 17 detí z detských domovov, ktorým sme sa snažili spríjemniť ich nepríjemný osud. Najlepší pocit mám z toho, že sa nikomu sa nič vážne nestalo. Až na tri angíny a dve brušné chrípky. Z toho pramení asi aj moja angína, ale už som jej dala na frak.. Snáď budem môcť po echokardiografe, čo mám ešte na programe, skonštatovať, že som healthy, teda zdravá...
Teraz mám teda frei. Voľno. Prázdniny... Idem čítať všetko, čo som nestihla. Aj tak to síce nestihnem, ale never mind. Potom pár výletíkov (Martin, Žilina...), nejaký ten futbal (yes!), no a dovolenka, a potom opäť do školy. :-D
Wonderfull life...

Srdce mi búši, dych sa mi chveje,
začínam tušiť, že niečo sa deje.
Srdce už túži, po zmysle pravom,
telo neslúži ako by malo.
Vzduch je však plný pocitov, vnemov,
snáď sa mi splní byť tak raz s tebou.
Stojím tu, šancu ti dávam,
s tebou byť chcem, ja bez boja sa nevzdávam.

Oblak a duna

Uprostred silnej búrky nad Stredozemným morom sa zrodil malý obláčik. Nebolo mu však dopriate, aby tam vyrástol; silný vetrisko odvial všetky oblaky smerom k Afrike.
Keď sa oblaky dostali nad pevninu, pocítili zmenu podnebia: na oblohe nad nimi štedro žiarilo slnko, pod nimi sa zas rozprestieral zlatistý piesok Sahary. Vietor hnal oblaky ďalej na juh, keďže na púšti takmer nikdy neprší.
Oblaky sú ako ľudia; a práve tak ako sa to stáva i ľuďom, aj náš obláčik sa rozhodol odpútať od rodičov a starších priateľov a sám sa vydal na skusy.
"Čože si to dovoľuješ?" oboril sa naň vietor. "Púšť je predsa všade rovnaká! Vráť sa k ostatným oblakom a spolu zájdeme až do srdca Afriky, kde nájdeš hory a úžasné stromy!"
Mladý obláčik, protestujúci proti všetkému, ho však neposlúchol; postupne klesal nižšie a nižšie, až nakoniec celkom blízko, pri zlatistom piesku pocítil, ako ho unáša jemná, ušľachtilá bríza. Po dlhej prechádzke si všimol, ako sa naň zvodne usmieva jedna z dún.
Aj duna bola celkom mladá, len pred chvíľkou sa tadiaľ prehnal vietor, ktorý ju vytvoril a v tej chvíli sa oblak zamiloval do jej zlatistých vlasov.
"Dobrý deň, ako sa žije tam dolu?"
"Výborne, spoločnosť mi robia iné duny, vietor, slnko i karavány, ktoré tadiaľto občas prechádzajú. Niekedy je tu príliš horúco, ale dá sa to vydržať. A ako sa žije tebe vo výške?"
"Aj tu fúka vietor a páli slnko, ja mám však výhodu, že si môžem plávať po nebi a spoznať veľa nového."
"Môj život je veľmi krátky", pokračuje duna. "Keď sa vráti vietor z pralesov, zaniknem."
"Preto si smutná?"
"Mám pocit, že som zbytočná."
"Aj ja si to isté myslím o sebe. Len čo zaduje nový vietor, presuniem sa na juh a premením sa na dážď; taký je však už môj osud."
Duna chvíľu váhala, napokon sa však ozvala: "Vieš, my tu dolu zvykneme hovoriť, že dážď je dar z raja."
"Ani som netušil, že sa môžem zmeniť na niečo také dôležité," pyšne odvetil obláčik.
"Od starých dún som si vypočula mnoho povestí. Hovoria, že po daždi sa pokryjeme trávou a kvetinami. Ja to však nikdy nezažijem, lebo na púšti prší len zriedkavo."
Teraz pre zmenu zaváhal obláčik. Vzápätí však opäť ukázal svoj široký úsmev:
"Ak chceš, môžem ťa pokryť dažďom. Aj keď som sem prišiel len pred chvíľkou, zamiloval som sa do teba a chcel by som tu s tebou zostať naveky."
"Keď som ťa prvýkrát uzrela na nebi, tiež som sa zamilovala," odvetila duna. "Ak však premeníš svoju krásnu bielu hrivu na dážď, bude to tvoj koniec."
"Láska nikdy nezomiera," odvetil dune obláčik.
"Iba sa transformuje. A ja chcem, aby si videla Raj."
V tej chvíli ju začal hladiť malými kvapkami; zotrvali v objatí celé hodiny, až sa napokon na nebi ukázala dúha. Na druhý deň bola malá duna pokrytá kvetmi. Ostatné oblaky cestou do stredu Afriky sa nazdali, že sú už blízko pralesa, ktorý hľadajú, a uvoľňovali čoraz viac vody. O dvadsať rokov sa duna premenila na oázu a pocestní v tieni pod korunami jej stromov našli oddych a osvieženie.
To všetko sa stalo preto, lebo jeden zamilovaný obláčik nemal strach obetovať život pre lásku.

(zdroj: Coelho, P.: Ako rieka, ktorá plynie... Bratislava: Ikar, 2006)

Zákon zhoršujúceho sa stavu

Poznáte to... Ráno vám mešká vlak. Potom nestihnete trolejbus a nakoniec vám niekto svojou prítomnosťou úplne zmení plány. To nie je všetko. Deň predtým si na vás niekto vyleje zlosť, predtým ste boli chorí a akoby to nestačilo, začne sa všetko rúcať. Vaše priority zrazu nie sú dôležité, lebo to, na čom vám záležalo už akosi prestalo existovať. Dôvod tohto stavu mi však ostáva záhadou. Isté ale je, že ak padne jedna legová kocka, zákonite sa zrúti celý hrad. A váš úsmev je s okamžitou platnosťou minulosť. Ono občas svitne na lepšie časy, ale na ako dlho, to nedokážem odhadnúť. Napokon, každý rub má svoje líce. Možno to platí aj o zákonoch.