Srdce mi búši, dych sa mi chveje,
začínam tušiť, že niečo sa deje.
Srdce už túži, po zmysle pravom,
telo neslúži ako by malo.
Vzduch je však plný pocitov, vnemov,
snáď sa mi splní byť tak raz s tebou.
Stojím tu, šancu ti dávam,
s tebou byť chcem, ja bez boja sa nevzdávam.

Oblak a duna

Uprostred silnej búrky nad Stredozemným morom sa zrodil malý obláčik. Nebolo mu však dopriate, aby tam vyrástol; silný vetrisko odvial všetky oblaky smerom k Afrike.
Keď sa oblaky dostali nad pevninu, pocítili zmenu podnebia: na oblohe nad nimi štedro žiarilo slnko, pod nimi sa zas rozprestieral zlatistý piesok Sahary. Vietor hnal oblaky ďalej na juh, keďže na púšti takmer nikdy neprší.
Oblaky sú ako ľudia; a práve tak ako sa to stáva i ľuďom, aj náš obláčik sa rozhodol odpútať od rodičov a starších priateľov a sám sa vydal na skusy.
"Čože si to dovoľuješ?" oboril sa naň vietor. "Púšť je predsa všade rovnaká! Vráť sa k ostatným oblakom a spolu zájdeme až do srdca Afriky, kde nájdeš hory a úžasné stromy!"
Mladý obláčik, protestujúci proti všetkému, ho však neposlúchol; postupne klesal nižšie a nižšie, až nakoniec celkom blízko, pri zlatistom piesku pocítil, ako ho unáša jemná, ušľachtilá bríza. Po dlhej prechádzke si všimol, ako sa naň zvodne usmieva jedna z dún.
Aj duna bola celkom mladá, len pred chvíľkou sa tadiaľ prehnal vietor, ktorý ju vytvoril a v tej chvíli sa oblak zamiloval do jej zlatistých vlasov.
"Dobrý deň, ako sa žije tam dolu?"
"Výborne, spoločnosť mi robia iné duny, vietor, slnko i karavány, ktoré tadiaľto občas prechádzajú. Niekedy je tu príliš horúco, ale dá sa to vydržať. A ako sa žije tebe vo výške?"
"Aj tu fúka vietor a páli slnko, ja mám však výhodu, že si môžem plávať po nebi a spoznať veľa nového."
"Môj život je veľmi krátky", pokračuje duna. "Keď sa vráti vietor z pralesov, zaniknem."
"Preto si smutná?"
"Mám pocit, že som zbytočná."
"Aj ja si to isté myslím o sebe. Len čo zaduje nový vietor, presuniem sa na juh a premením sa na dážď; taký je však už môj osud."
Duna chvíľu váhala, napokon sa však ozvala: "Vieš, my tu dolu zvykneme hovoriť, že dážď je dar z raja."
"Ani som netušil, že sa môžem zmeniť na niečo také dôležité," pyšne odvetil obláčik.
"Od starých dún som si vypočula mnoho povestí. Hovoria, že po daždi sa pokryjeme trávou a kvetinami. Ja to však nikdy nezažijem, lebo na púšti prší len zriedkavo."
Teraz pre zmenu zaváhal obláčik. Vzápätí však opäť ukázal svoj široký úsmev:
"Ak chceš, môžem ťa pokryť dažďom. Aj keď som sem prišiel len pred chvíľkou, zamiloval som sa do teba a chcel by som tu s tebou zostať naveky."
"Keď som ťa prvýkrát uzrela na nebi, tiež som sa zamilovala," odvetila duna. "Ak však premeníš svoju krásnu bielu hrivu na dážď, bude to tvoj koniec."
"Láska nikdy nezomiera," odvetil dune obláčik.
"Iba sa transformuje. A ja chcem, aby si videla Raj."
V tej chvíli ju začal hladiť malými kvapkami; zotrvali v objatí celé hodiny, až sa napokon na nebi ukázala dúha. Na druhý deň bola malá duna pokrytá kvetmi. Ostatné oblaky cestou do stredu Afriky sa nazdali, že sú už blízko pralesa, ktorý hľadajú, a uvoľňovali čoraz viac vody. O dvadsať rokov sa duna premenila na oázu a pocestní v tieni pod korunami jej stromov našli oddych a osvieženie.
To všetko sa stalo preto, lebo jeden zamilovaný obláčik nemal strach obetovať život pre lásku.

(zdroj: Coelho, P.: Ako rieka, ktorá plynie... Bratislava: Ikar, 2006)